Budčania odovzdávali na Pustý Hrad kráľovi ryby, ktoré lovili v Hrone. Neraz sa však stalo, že chudobní poddaní odovzdali na panský dvor všetok úlovok a sami treli biedu a hlad. Raz istý Budčan nechytil ani jednu rybku za celučičký deň. Nahnevaný sa už chystal domov so slovami: „Aj čertovi je lepšie slúžiť, ako nášmu veľkomožnému.“ Len čo slová vypovedal, stál pred ním naozajstný čert. S rehotom mu oznámil, že prijíma jeho ponuku na službu. Bude sýty on, jeho rodina, a aj na šľachtický dvor odovzdávať rýb neúrekom. Chce iba jedno, aby sa prestal modliť a chodiť do kostola. Chudák hútal, hútal, no nič nevyhútal. Prijal ponuku. Hodil čerenec do vody a o chvíľu bol plný. Natešený vybral ryby a pobral sa domov. Deti a žena nevedeli od údivu nad toľkou hromadou rýb ani ústa otvoriť. Žena ich očistila a o chvíľu rozvoniaval celý dom rybacinou. To sa opakovalo každý deň. Prišla nedeľa, čas návštevy služieb božích. Hoci klamať dobre nevedel, vyhovoril sa žene, že je chorý. Na druhú nedeľu klamstvo zopakoval s tým, že sa už počas soboty hrbil a poriadne nevystrel. Na tretiu nedeľu, ktorá bola poslednou pred Veľkou nocou, žena trvala na tom, že do chrámu ísť musí a musí sa vyspovedať. Voľky-nevoľky, predstierajúc bolesti v krížoch, došiel do kostola. Ledva sa prežehnal, čosi ho buchlo do tyla hlavy. Do uší mu doľahli slová: „Oklamal si ma. Stihne ťa a s tebou celú dedinu trest. Prehradím Hron v najužšom mieste chotára a zabránim odtekať vode!“ Čert nelenil. Počas siedmych nocí vytvoril v bokoch na Veľkom Sietne kamenné moria. Skaly do nich poznášal z celého šíreho okolia. Na ôsmu noc chcel dielo skazy dokonať. Kdesi za Dubovým našiel veľký skalný balvan a teperil ho až na určené miesto. Čert-nečert, skala bola aj pre neho ťažká. Oneskoril sa. Tesne pred skalnými morami ho zastihol deň a kohúti spev z dediny. Čert vraj nemá počas dňa silu. Skalisko mu vypadlo z pazúrov a usadilo sa na kamenný podstavec a je na ňom doteraz.